Milí moji priatelia,
dosť dlho som sa Vám neohlásila, ale môžete mi veriť, že som na Vás všetkých dosť často myslela. Od môjho návratu z Vietnamu ubehlo dosť dní, počas ktorých sa zomleli príjemné, nepríjemné,
radostné i ťažké situácie. Takmer každý deň keď som sedela na počítači, tak som si pozrela nejaké milé zábery zo svojho pobytu DOMA a bolo vždy oveľa lepšie, cítila som presne ten moment ktorý
bol práve na fotografii – spomienky sú nádherné, veď vďaka ním máme na čo a na koho spomínať.
Hoci som už oficiálne dôchodkyňa nesedím len tak doma na zadku a nepozerám sa bezcieľne cez okno na ulicu. Každý deň vstávam skoro ráno, pretože naša čierna Ema musí ísť von, máme svoju rannú
vychádzku, kúpime si čerstvé pečivo, jogurt nejaký syr na raňajky.
Zvyčajne učím každý deň buď na Univerzite Komenského v našej škole pre zahraničných študentov (ÚJOP UK), alebo mám veľa hodín na Americkom veľvyslanectve, alebo chodia ku mne domov študenti,
nejakí experti ktorí v Bratislave pracujú, alebo sú tu ženatí so Slovenkami a potrebujú sa naučiť po slovensky. Pracovný týždeň končím tak príjemne s vietnamskými ženami, ktoré pracujú ako
predavačky, kuchárky, kaderníčky a v piatok od 19.00 do 21.00 prídu do Základnej školy na Nobelovej ulici. Obdivujem ich a nech by sa mi akokoľvek nechcelo, tak tieto ženy sú pre mňa hnacím
motorom, aby som išla za nimi. Učenie je naozaj náročné, ale našťastie v tejto skupine je jedna pani ktorá hovorí trošinku po anglicky a moja trošinku vietnamčina k tomu = robíme pokroky a už sme
prebrali základnú gramatiku po 4.lekciu a pomaly už začíname opisovať obrázky, čo je naozaj úspech. Robia si domáce úlohy a sú veľmi pracovité. Keď je pár minút po 21.00 tak si poviem úplne
zničená až polomŕtva: Uf... konečne sa začína aj pre mňa víkend!
Aspoň raz do týždňa sa snažím tráviť so svojou dcérou Nadinou a s mojou prekrásnou vnučkou Vilmuškou. Každý krát keď ju vidím je iná, vždy vie nejaké nové slovo, už rozpráva básničky, vie
spievať, miluje dlhé vychádzky vonku, keď sme doma tak s ňou čítam, dávam jej jesť alebo ju uspávam a čítam jej rozprávku pred spaním – vidím v nej Jakuba, ktorý sa domov vrátil v jej podobe.
Vilma je veľmi nežná, pozorná, má rada našu Emu – je vždy zábavné pozorovať ich dve ako sa hrajú spolu. Teraz je všade vianočná výzdoba a naša malá slečna miluje všetky tieto svetielka, vianočné
stromčeky, vysvietené nábrežie pri Dunaji.
Posledný novembrový deň sme mali už 15.súdne pojednávanie v Justičnom paláci v Bratislavy, posunuli sme sa z Okresného súdu na Krajský súd a tak ako predtým tam vrah môjho syna aj jeho advokát
neprišli. Dôvod: vraj pán advokát musí byť na inom súdnom pojednávaní. To že bude tento súd 30.novembra, všetci sme dostali doporučené listy ešte v septembri, takže každý by mal mať svoj diár, v
ktorom má zapísaný tento dátum a nemôže sa stať, že na ten istý deň si dá do kalendára ďalšie stretnutie ... ??? ale ako sa vyjadrila sudkyňa: všetko je v rámci zákona a má právo sa nedostaviť ak
má iné povinnosti. Musím povedať, že z 15.súdnych pojednávaní prišli na 4 /štyri !!! Kde je nejaký rešpekt k zákonom, k svojmu trestnému činu – veď zabiť človeka to nie je ako zabiť nejakú muchu
na stene, alebo ÁNO??? Je mi tak veľmi smutno, znovu sa vrátime o 6 rokov dozadu – 30.decembra bude 6 rokov ako bol môj syn zabitý a jeho vrah je stále na slobode a naozaj sa začínam obávať že
asi na nej zostane Ďalšie kolo súdu má byť začiatkom februára. Toto bol snáď najhorší moment posledných mesiacov.
Inak sa snažím každý deň okrem učenia, ktoré mám veľmi rada robiť príjemné veci. Pomáhala som jednej mladej slečne pri otváraní menšej reštaurácie a kaviarničky, ktorá sa nachádza na rohu
Dunajskej a Lazaretskej ulici, volá sa „Obývačka“. Ak raz budete mať cestu okolo určite sa tam zastavte veľmi pekné miesto.
Začala som tiež písať spolu s jednou bývalou kolegyňou malú knihu. Bude to vlastne knižnou umeleckou formou spracovaný môj život – profesionálny i osobný – už máme napísaných vyše 20 strán a
stále je čo písať.
VIANOCE – také čarovné slovíčko, lebo každý kto vyrástol na Slovensku tak vie, že Vianoce sú obdobím kedy bola celá rodina spolu, každý mal na každého čas, chodili sme do kostola ktorý bol vždy
krásne vyzdobený a bol v ňom Betlehém. Doma bolo veľmi veľa dobrôt pripravených našou drahou mamou, môj otec zvyčajne počúval a tiež spieval s nami vianočné piesne=koledy a pod stromčekom sme si
s bratom našli aj malé darčeky. Od roku 1994 kedy som stratila otca, potom svojho syna 2006 a pred dvoma rokmi maminku – Vianoce už nie sú také radostné ako bývali. Avšak začínam veriť, že vďaka
malej Vilmuške sa znovu vráti ČARO VIANOC do nášho domu a zostatok našej malej rodinky budeme zase veselí. Od minulej nedele sa začalo obdobie ADVENTU, advent znamená obdobie prípravy, čakania na
príchod malého Ježiška. Všade svietia sviečky, ľudia si vyzdobujú svoje domovy, kupujú si darčeky pod stromček a najmä sa tešia, že budú všetci spolu doma.
Pamätám si, keď sme boli v Hanoji, ako moja malá Naďa 24.decembra 1982 povedala: „Maminka, ja nechcem tieto letné šaty, ja chcem kabátik a čižmičky, pretože ma Ježiško alebo Dedo Mráz nenájde a
ako on bude vedieť kde má musí hľadať ?“ Náš jeden kamarát Francúz chodil po všetkých kamarátoch ako Santa Claus teda prišiel aj k nám. Bože môj, ako sa obidvaja s Jakubom tešili, akí boli
šťastní, že na nich Santa alebo Ježiško nezabudol. Mali sme vo svojej izbičke v KimLiene malý živý stromček na ktorom svietili sviečky, varila som kapustnicu aj majonézový šalát. Večer sme išli
na veľký vianočný večierok na Francúzsku ambasádu kde bol koncert, spoločná večera, tak rada na tieto momenty spomínam a tento rok ešte viac, pretože som sa mohla znovu vrátiť na svoje milované
miesta.
PRAJEM VÁM VŠETKÝM KRÁSNE A POKOJNÉ VIANOČNÉ SVIATKY
A
ŠTASTNÝ NOVÝ ROK 2013
Ďakujem Vám ešte raz a vždy miliónkrát za Vaše priateľstvo, vďaka Vašej štedrosti som sa mohla vrátiť DOMOV do Vietnamu tento rok,
Vždy s veľkou úctou k Vám všetkým a veľa spomienok Vám zasiela Vaša profesorka Maja.