Teraz bol znovu august

Teraz bol znovu august - rok 2012 - tou najväčšou zmenou v priebehu uplynulých tridsiatich rokov bola sloboda cestovania. Pre nás a tiež pre nich. Možnosť vycestovať do zahraničia za štúdiom, či za prácou. Už nielen ako lacná pracovná sila do bývalých socialistických krajín, alebo cez vládne inštitúcie. Celý rok 2012 mi prinášal veľa náhodných, krásnych a nezabudnuteľných stretnutí. Ani jedno však nebolo náhodné. Každé jedno citeľne zasiahlo do môjho ustarosteného a hektického života. Začiatkom roku 2012 som sa zobudila z prekrásneho sna s Jakubom, v ktorom sme sa vrátili na jeho anjelských krídlach do Hanoja. Zatiaľ aspoň vo sne. V to zimné ráno som si priala, aby sa mi ten sen splnil. A splnil sa.

21.august 2012 - bola streda, aká náhoda, ako vtedy 21. augusta 1968. Smutný dátum pre Československo, historici mu dali meno- škaredá streda. Táto streda bola pekná. Tento dátum bol spojený s vysnívaným pobytom vo Vietname. V skorých ranných hodinách v belasom Boeningu777 Vietnamských aerolínií som vzlietla vysoko do nebies, aby som z neho vystúpila v HoČiMinovom Meste. Väčšina ľudí ho stále volá Saigon. V tom obrovskom lietadle nás bolo vyše štyristo. Perfektnú obsluhu, slušnosť a precíznosť v práci pekných vietnamských letušiek oblečených v ÁO DÀI, ako aj ochotných stewardov treba zažiť. Sledovala som trasu dlhokánskeho letu na monitoroch. Pozerala som rôzne filmy a počúvala vietnamskú populárnu hudbu. Medzitým nám viackrát priniesli jedlo. Asi v polovici letu sme dostali typické vietnamské polievky, Pho Bo a

neskôr Pho Ga. Pochutila som si na nich a uvedomila som si, že najbližší mesiac budem raňajkovať Pho Ga, namiesto maslového chleba so šunkou. Ja vlastne idem naspäť domov. Táto veta mi prelietala celý čas mysľou.

Nekončený dvanásťhodinový let cez kusisko sveta som vydržala vďaka výbornej, vždy usmiatej a ochotnej posádke. Nemohla som však zaspať a ku koncu letu som už nevedela obsedieť ani stáť. Teraz som mala ja „ihly“ na sedadle. Ale do kabíny pilota ma nikto nezobral, aká škoda. Let bol pokojný. Až nad Strednou Áziou, približne nad Afganistanom, kde sa posúva šesťhodinový časový rozdiel sme zažili nepríjemné turbulencie. Chvíľami som si myslela, že už asi navždy zostaneme všetci v nebi. V tých bledosivých oblakoch naše lietadlo iste nadnášali a vyrovnávali moji najdrahší - rodičia, Jakubček, Anse.

Nádherný východ Slnka. To bolo čarovné. V skorých ranných hodinách prilietame nad letisko v Saigone, ktoré je obchodným srdcom Vietnamu. Po dlhých rokoch ma opäť vítajú úzke zelené ryžové políčka. A v tom mi v ušiach zaznejú Jakubove slová, ktoré zvyčajne vyslovil, keď sa pozeral počas pristávania cez okno, tak ako teraz ja: „Maminka, pozri, už sme zase doma, vidíš tie malé zelené ryžové políčka?" Vlhký, tropický vzduch ma oblial hneď ako som vystúpila z lietadla. Mal takú istú príchuť, ako pred desiatkami rokov. So svojimi bývalými študentmi, manželmi Thanh (Táňou) a Sonom sme sa hneď našli. Objímame sa so slzami radosti. Ich prvé slová boli: „Vitajte doma, pani profesorka.“ Nastúpila som do ich terénneho auta. Veľké prekvapenie. Za mojej éry vo Vietname nemohol Vietnamec vlastniť osobné auto. Tak, prvá zmena.

Thanh a Son sú absolventmi Chemicko-technologickej fakulty STU v Bratislave. Pracujú vo svojom odbore. Vlastnia veľkú firmu na výrobu hnojív a dezinfekčných prostriedkov pre lode. Ubytovali ma v centre mesta v hoteli Liberty 2. Mala som dobrý výhľad na hlavnú tržnicu aj na dianie v doprave. Pod oknami bola velikánska križovatka. Odvšadiaľ sa valilo množstvo trúbiacich motoriek, mopedov, áut, taxíkov, rikša taxíkov, autobusov. Semafory sa činia, menia farby, ale vodiči sa tvária, akože nič. Doprava funguje živelne. Držia sa stále dlhoročného pravidla: „Väčší, silnejší, rýchlejší víťazí!“ Miestni šoféri už majú v tom dopravnom frmole vypracované určité postupy. Akoby si čítali myšlienky – kedy, kto, kam zabočí alebo či, nebodaj, pôjde rovno! Bol to zážitok umocnený faktom, že som počas celého pobytu nevidela ani jednu haváriu.

HoČiMinovo Mesto je únavnou sedemmiliónovou metropolou. Hluk a stres. Všade a vždy nekonečné množstvo ľudí. Na ulici, na trhoch v reštauráciách. Prekrikujú sa jeden cez druhého pri ponúkaní aj pri dohadovaní o cenách. Prvé popoludnie a večer som vyhľadávala najmä menšie ulice a uličky. Tam stále fungujú pouliční predavači. Ponúkajú jedlo, ovocie, rôzne suveníry. Priamo na ulici vám opravia obuv, bicykel, ventilátor. Objavila som i holičstvo, pedikúru, manikúru. Boli oveľa lacnejšie ako v salónoch. S mojimi ďalšími hostiteľmi som sa stretla druhý deň pobytu na slávnostnej večeri. Prišli aj tí, ktorí neboli na stretnutí na Slovensku. Hoci sú z nich šarmantní päťdesiatnici, niektoré dámy sa stále podobali na tie rozkošné dievčatá, ktoré som vtedy učila na univerzite. Vietnamci nestarnú tak rýchlo ako my. Preto im cudzinci vedia ťažko odhadnúť skutočný vek. Sama som sa to naučila až po pár rokoch.

Dve bývalé vynikajúce študentky Than a Thuy sú teraz manažérky vo veľkých spoločnostiach. Thuy má prezývku Tyčinka a naozaj sa jej hodí. Ak má štyridsať kíl živej váhy aj s posteľou, tak to je veľa. Obidve sú tiež výborné šoférky motoriek. Prišli ma odviezť v skorej rannej dopravnej špičke do cestovnej kancelárie. Prvé ráno som sa viezla s Thuy. Dostala som prilbu, sadla som si za ňu a držala som sa jej ako kliešť. Viezla som sa so zatvorenými očami, bola som priamou účastníčkou tohto vypracovaného cestného chaosu. Pred cestovnou kanceláriou bol veľký ruch. Všetko bolo výborne, s prehľadom organizované. Všade boli informácie vo vietnamčine, v angličtine a v ruštine. Autobusy plné cudzincov odchádzali ako na bežiacom páse. Turistický priemysel Vietnamu je výborne pripravený pre turistov.

Najviac ich bolo po anglicky a rusky hovoriacich. Môj prvý celodenný výlet bol do vojenskej oblasti CuTchi Tunnels, vzdialenej asi 120 km od Saigonu. Určite by sa tu cítil Jakub ako ryba vo vode, fotografoval by úplne všetko do svojho archívu. CuTchi Tunels sú nekonečné kilometre vybudovaných tunelov - podzemných chodieb. Tieto doslova vytvorili celé osady pod zemou. Otvory do tunelov boli budované na rozmery útlych Vietnamcov. Dospelý urastený Európan alebo Američan sa do nich nezmestí. Počas vojny tu bol hlavný vojenský štáb vietnamskej armády. Veľmi dôkladne vypracovaný systém. Pripravovalo sa tu jedlo pre vojakov, ošetrovali ranených. Vyrábali a opravovali zbrane. Starú alebo ukoristenú muníciu „recyklovali“ primitívnym a veľmi nebezpečným spôsobom. Nad tunelmi boli rôzne nástrahy: pasce, škripce, bodáky z kovu, nášľapné míny. Zamaskované hlboké jamy, na dne ktorých vysadili mladé bambusové kríky. Tie rastú veľmi rýchlo. Ak do nich niekto spadol, v tom prípade sa mladý bambus stal prírodným bodákom, prerástol cez človeka. Čo všetko vymyslí ľudský mozog, aby zničil toho druhého?

Súčasťou prehliadky bola strelnica. Kto chcel, ten si mohol zastrieľať. Pomerne veľa návštevníkov sa tu zastavilo. Zaplatili si náboje, niektorí si tiež kúpili vietnamské vojenské čiapky s červenou hviezdou. Dospeláci sa hrali na vojakov. Dokumentárne filmy z tejto vojny, ktoré premietali v múzeu už neboli hrou. Od 30.apríla 1975 bol Vietnam oslobodený a znovu zjednotený. Na papieri sa vojna s USA skončila. Ľudia i vojaci však zomierali aj po tomto dátume. Počas tejto nezmyselnej vojny zomrelo takmer päť miliónov Vietnamcov. Pre nás obyčajných ľudí každá vojna je nezmyselná, pre politikov je za každou vojnou nejaký záujem. Akú veľkú pokoru som cítila pri spomienke na všetkých mŕtvych ľudí. Na tomto mieste zvlášť na vojakov. Koľkí rodičia stratili svojich synov na jednej i druhej strane. Zrazu som mala pred očami veľký vojenský pamätník v USA vo Washington D.C. ktorý sa volá Vietnam Veterans Memorial Wall. Na vysokých čiernych mramorových stenách je vyrytých 58.179 mien padlých vojakov. V roku 1993, pri tomto pomníku som mala podobný silný pietny zážitok. Tam som vtedy myslela na všetkých Vietnamcov, ktorí padli vo vojne. Vo Vietname sme navštevovali vojenské pomníky, múzeá, bojiská, cintoríny. V oboch krajinách som pracovala a cítim sa s nimi spojená.

Maja Vrabelova